Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! A každé telo uvidí Božiu spásu.
Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! A každé telo uvidí Božiu spásu.
Vianoce. Ešte nie, ešte nevidno brehov z vôd potopy.
Nevľúdne je, surovo je vonku.
Ďaleko a dávno k vianočnému zvonku.
Ešteže je sniežik, ešteže ste, deti.
Ešteže vám Božia sviečka v očkách svieti.
Dobrého nám večera, lepšieho rána.
Zem si hviezdu obzerá, celá doráňaná.
V známej Beckettovej hre Čakanie na Godota všetci čakajú – herci i diváci, čakajú – prvé, druhé, tretie dejstvo... No Godot nepríde. To je náš problém. Všetci čakáme, no nič neprichádza. Narodíme sa – bolo nám dané bremeno bytia. Vieme, že
sme. Čo s tým? Odmalička čakáme. Čakáme, že sa stane niečo veľké, niečo, čo ospravedlní námahu nášho každodenného utrpenia. No život je sledom neodvratných sklamaní. Mučí nás nenaplniteľná túžba. Pán Lasica má pesničku o túžbe, ktorá k nemu chodí každý večer a nevie sa jej zbaviť. Spieva, že noc je krátka ako úsečka, ale túžba dlhá ako priamka, ustavične od neho čosi dranká. Odmeral tú túžbu presne – je nekonečná. Vianoce sú odpoveďou na to čakanie. Duchovnou odpoveďou. Historicky totiž Vianoce uchopiť nevieme, veď ani nevieme, kedy sa Kristus narodil. Vieme, že tu bol a odvtedy tajomným spôsobom stále je a osvetľuje zmysel našich osudov. „Godot“ nepríde, ale prišlo Dieťa. Do času sa prelomila večnosť, do konečného nekonečné. Advent je časom prípravy. Mali by sme si v ňom pripomenúť, že najväčšou úlohou človeka je celým životom odpovedať na otázku – Prečo som tu ja, prečo si tu ty – aký je zmysel toho, že jestvujeme, že existuje vesmír? Ako žiť, aby sme ten zmysel naplnili? Ako si naplnil prvý adventný týždeň? Počas štyroch adventných nedieľ postupne zapaľujeme štyri sviece. Prvou sviecou sme zapálili otvorenosť: Otvorili sme sa tajomstvu, ktoré nás presahuje. Máme však strach. To, čo je nad nami, predsa nemôžeme kontrolovať. Ak sa však chceme stretávať s Bohom, musíme mať odvahu otvoriť svoju malosť Nekonečnému, vložiť svoju kvapku do prameňa, z ktorého všetko vyteká. Druhou sviecou zapaľujeme bdelosť: O bdelosti hovoria naše rozprávky – ktosi v noci príde do zámku zabíjať či ničiť záhradu, vždy vtedy, keď strážca zaspí. Máme v srdci zámok, záhradu, keď prestaneme bdieť, začneme byť ovládaní cudzou silou, strácame vnútorný život a slobodu. Treťou sviecou zapálime trpezlivosť: Je potrebné vydržať ťažké chvíle, uniesť utrpenie. Kto nie je pripravený uniesť utrpenie, prehráva. Musí sa vzdať svojej cesty. Francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky tvrdí, že v západnej civilizácii vymrel étos obetavosti. Poslednou sviecou zapálime smelosť: K tomu všetkému potrebujeme odvahu, odvahu k otvorenosti, odvahu trpieť, odvahu bdieť, nenechať sa unášať, ale kráčať proti prúdu malátnej presladenej prázdnoty.
Dostávame pozvanie na nový Exodus. Vydajme sa na cestu, vedení hlasom volajúceho na púšti. Aká bude tvoja odpoveď? Bude to smelé zapálenie a poviem nahlas: „Budem ťa, Pane nasledovať.“
Chcem patriť do skupiny, ktorá kráča za tebou.
Pane, prosíme Ťa za naše školské spoločenstvo, daj, aby sme ťa nasledovali a nachádzali medzi sebou znaky bratstva a priateľstva.
Pane, prosíme Ťa, daj nám silu, aby sme v tomto svete svedčili o láske tvojho Syna.
